#40 Everything has changed

minulá časť lámala rekordy, hrozne ma to potešilo! :3 vidím, že vy ste skôr na také drámy než na romantiku, takže budúce časti sa vám určite páčiť budú:D okej, nič neprezrádzam :3 nezabudnite okomentovať, keď tak ohodnotiť a čím skôr dáte veľa komentárov, tým skôr bude časť :) a mohli by ste sa vyjadriť aj k deju, to mám rada, keď napíšete komentáre k dejuu, čo sa vám páči, a nepáči a tak a viete :DD

enjoyy ☺

Jasmine
Buchla som dverami od Harryho bytu a zišla som o jedno poschodie nižšie. Ďalej som už nemala silu. Sadla som si na schody a z očí sa mi spustili slzy. Potichu som plakala do rukávov mikiny. V ušiach mi zneli tie slová, čo mi spieval včera v noci. 
"You and I, we don't wanna be like them, we can make it till the end." Včera to ešte bola pravda. Boli sme šťastní a nič nás netrápilo. Jeho dokonca netrápilo ani svedomie. Vôbec ho netrápilo, že ma klame a podvádza. Žil s tým, až kým sa pravda neprevalila. A pravda bolela. Mňa veľmi. Keď som si uvedomila, že tie ruky čo držali mňa, držali aj ju. Tie pery, čo bozkávali mňa, bozkávali pravdepodobne aj ju. Tie bozky, dotyky, objatia mali byť moje. Harry mal byť len môj. Ale teraz? Teraz už nieje môj. Mohla som si myslieť, že s chlapcom ako on mi to dlho nevydrží. Ja som na dlhé vzťahy a on je presný opak mňa - krátke úlety. A to sa mi zdal taký dokonalý, ako stvorený premňa. 
Začula som, ako niekto otvoril dvere na poschodí vyššie, čiže tam kde býva Harry. Vôbec som nemala náladu ho vidieť.. Postavila som sa, zobrala som tašku a rýchlo som zbehla dole. Vybehla som z vchodu a rýchlo si na oči nasadila slnečné okuliare. Vonku síce mrzlo, ale nebudem chodiť rozmazaná ako panda. Peši som sa prešla až do mesta, kde som metrom zviezla domov - ale nie domov k otcovi, ale domov do môjho rozrobeného bytíku. Dnes mali o dvanástej prísť znovu robotníci. Odvolala som ich na dnes, dala som im platené voľno. Zobrali to dobre. Ja som potrebovala byť sama. Úplne sama. Musela som si potriediť myšlienky, trochu sa z toho spamätať.. Pretože už zajtra začínam znovu makať, začnú mi vystúpenia, koncerty, musím nahrať pár coverov a bolo by fajn ak by som napísala pesničku. Lenže keby sa teraz pustím do pesničky, bola by o tom, akí sú chlapi idioti, hajzli, hovadá, ako ich neznášam a aké mám zlomené srdce. Nie, ja sa musím vzchopiť. Ale ako? Odkedy som prišla do bytu, sadla som si na studenú podlahu a s plačom si prezerala naše fotografie a videá. Robilo mi to zle, priam som sa tým úplne týrala. No nič iné som robiť nemohla. 

Harry
Tri hodiny. Tri hodiny som sedel nečinne na zemi a nevedel sa spamätať z toho, čo sa tu odohralo. To som neskutočne posral. Niekoľkokrát som jej volal, no buď ma zrušila, alebo proste nedvihla. Bolelo ma to aj za ňu.. Chcel som ísť za ňou, no vôbec som nevedel kde je. A asi by som ani nemal silu a odvahu sa jej pozrieť do očí. Moje myšlienky prerušil zvuk mobilu. Zľakol som sa, no hneď som začal dúfať, že mi volá Jasmine. Dal by som zato čokoľvek. No bol to Louis. Už mi raz volal. A okrem neho aj Zayn a Liam. Striedajú sa a myslia si že si to nevšimnem a jednému z nich dvihnem. Už ma to ale otravovalo, tak som zdvihol.
"Ježiši Kriste, konečne si dvihol. Harry, bro, bojíme sa o teba. Je všetko okej?"
"Nič nieje okej, Louis. Všetko je v riti,"hlesol som a z očí mi vyšli slzy. Zase.
"Počkať. Ono to je pravda?"
"Nie úplná. Ale ona si to nenechala vysvetliť, a jednoducho sa somnou.."nedokočil som vetu a odtiahol si mobil od seba. Znovu som kvôli nej plakal. Prvá žena, ktorá ma rozplakala. Teda, rodina sa neráta. Jasmine, prečo mi toto robíš. Kiežby si to nechala vysvetliť. Nie, kiežby som ja nebol idiot a nešiel vtedy s Lauren. Vtedy sa to všetko pokazilo, keď mi začala volať a písať. Keby niesom taký gentleman, tak idem za ňou a minimálne ju prefackám. Veď to ani nieje žena. To je monštrum, netvor. Ľutujem to dieťa, čo čaká a zároveň dúfam, že to nebude taký netvor ako je ona.
"Harry, haló! Si tam?"počul som Louisa a občas aj Zayna, ako kričia do telefónu.
"Chalani, prosím, dajte mi pokoj,"povedal som.
"No to určite. Ideme za tebou."
"Louis, prestaň. Nechápeš, že chcem byť sám?" Hneď ako som to dopovedal, ma zrušil. Postavil som sa zo zeme a prešiel som do spálne. Na zemi sa stále válali noviny, posteľ bola rozhádzaná. Na okne mala položených pár náramkov a pri zrkadle sa váľali nejaké líčidlá. V skrini mala stále nejaké oblečenie. Proste som nedokázal udržať svoje emócie na uzde - ľahol som si do postele a vyplakal sa. Som totálny slaboch. 

Až do večera som bol zatvorený v spálni. Celú dobu som naňu myslel. Všetko mi ju pripomínalo, či už jej veci, ktoré mala hádam všade alebo jej vôňa. Vždy, keď bola somnou cez všedný deň, mala jeden a ten istý parfém, ktorý som úplne miloval. Prvýkrát si ho kúpila, keď sme boli v Miami. Pomáhali sme jej ho vyberať. A odvtedy si ho kupovala, či objednávala stále. Bola to proste jej typická vôňa. A tá sa rozliehala po celej spálni. Už len kvôli tomu som Jasmine nedostal z hlavy ani na chvíľku.
"Tu ho máme,"ozvalo sa mi zrazu za chrbtom.
"Preboha čo tu robíte?"otočil som sa a uvidel som chalanov, ako smutne stoja vo dverách.
"Mysleli sme, že už si trochu vychladol. A prišli sme ťa rozveseliť."
"Zbytočne,"mykol som pleciami.
"Harry, no tak. Skúšal si jej volať?"
"Asi 15x, Niall." Všetci štyria sklopili pohľad. "Chalani, teraz mi prosím úprimne odpovedzte. Som arogantné hovado, ktoré nevie ľúbiť a nedokáže sa udržať na uzde?" Boli ticho. "Samozrejme. Myslel som si." Zložil som si tvár do dlaní. Keď si toto o mne myslia aj moji 'bratia', tak to je somnou vážne zlé.
"Nie, Harry. My si to nemyslíme,"povedal Louis.
"Len proste.. Je to zložité. Čo máš s tou babou?"spýtal sa Liam.
"Nič. Vôbec nič. Nenávidím tú ženskú od prvého pohľadu."
"A preto si sa s ňou stretával?"
"Dvakrát, Niall. Dvakrát. A o nič nešlo."
"Nechcem byť vážne zlý, ale čo potom tá fotka v novinách."
"Vytrhnuté z kontextu. Proste sa mi vyhrážala, a musel som to urobiť." Chalani sa na mňa pozreli dosť prekvapene. Tak som im tú situáciu vysvetlil. Všetko, čo mi písala a povedala Lauren, som im povedal. Boli dosť prekvapení a konečne pochopili, prečo som ju opisoval ako diabla.
"Ale mal si to hneď povedať Jasmine. Ja by som to Eleanor povedal."
"Ale Jasmine nieje Eleanor. Keby jej poviem, tak si to hneď zoberie tak, že to dieťa je naozaj moje.."
"A nemyslí si to už?"
"No teraz áno. Neviem ako na to prišla, ale vykričala mi to do ksichtu. Celý deň som kvôli nej preplakal,"sklopil som pohľad.
"Je mi to hrozne ľúto, Harry,"povedal Niall a objal ma. Vyobjímali ma aj ostatní chalani. V týchto chvíľach som rád, že ich mám. Aj keď pred pár minútami som ich vôbec vidieť nechcel, som rád že prišli. "Zajtra ideme do Austrálie. Zvládneš to?"
"Budem musieť." Nahodím svoj falošný úsmev a všetci budú spokojní. Všetci až na mňa. "Ani sa nerozlúčila.."povedal som potichu a oprel sa o stenu.
"Harry, máme odísť, alebo chceš aby sme zostali?"
"Radšej choďte. Somnou sranda nebude."
"Ako myslíš. Ale ak by si nás potreboval, tak hneď volaj. Pred obedom po teba prídeme, skočíme sa najesť a pôjdeme na letisko. Nezabudni sa zbaliť,"povedal Liam. Smutne som sa usmial a prikývol som. Keď chalani odišli z bytu, znovu som sa ponoril do svojich myšlienok. Zobral som do ruky mobil. Na tapete som mal stále ju. Ako sa usmieva, fotka ešte z Los Angeles na pláži. Je nádherná. Tú tapetu si nehodlám zmeniť, určite nie v najbližšej dobe. Prihlásil som sa na twitter. Moje upozornenia bzučali ako šialené. Mal som snáď milión tweetov len o tom, či je pravda to a tamto. Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Nevyjadrím sa ani k tomu, či sme sa s Jasmine rozišli alebo nie. Ešte stále som to neprijal ja sám..

Ráno som si privstal. Najskôr som si dal horúcu sprchu, ktorá ma ale zdeprimovala ešte viacej. Urobil som si čaj a pustil som sa do balenia vecí. Zbalil som prevažne kratšie veci, niečo športové, plavky, košele - proste dosť vecí. Veď ideme na mesiac.. Dúfam, že za ten mesiac, keď sa sem do Londýna vrátim, nebudem už na Jasmine tak intenzívne myslieť. Aj keď o tom pochybujem, pretože ona je niečo iné, než baby s ktorými som chodil doteraz. A keď si spomeniem, ako sme sa tešili na prvé spoločné Vianoce...Párkrát som zažmurkal, aby som sa znovu nerozplakal ako decko a zazipsoval som posledný kufor. Zbalené mám. Zostávali ešte skoro dve hodiny, kým mali prísť chalani. Trochu som poupratoval, hlavne dole a potom svoju spálňu. Jej vecí som sa ani nedotkol. Náramky, kozmetika, všetko zostalo na svojom mieste.. Posadil som sa na kreslo pri okne a odblokoval mobil. Znovu som vytočil jej číslo a dúfal, že mi zdvihne... No hneď po prvom zazvonení ma zrušila. Tak ma napadlo, že jej radšej napíšem smsku. 
-jas, prepáč mi. prosím prepáč mi to, som idiot a bol som idiot, keď som to urobil. chcem ti to vysvetliť, tak mi buď zdvihni mobil alebo príď dnes na letisko o 13.30. chcem byť s tebou ..a stále ťa ľúbim..
Klikol som na odoslať a položil mobil na parapetu. Teraz už len čakať, či sa ozve, alebo príde..

Sedel som s chalanmi v McDonalde a prežúval hranolky.
"Harry, aspoň trochu sa usmej."
"Louis má pravdu pravdu. Si ako kôpka nešťastia,"súhlasil Zayn.
"Myslíte že mám chuť sa smiať?"
"Nemusíš sa válať na zemi od smiechu. Aspoň trošičku sa usmej. Ešte si jej volal?"
"Aj písal."
"Čo si jej napísal?"prekvapene sa opýtal Zayn. Ukázal som im smsku. "Nemyslím, že to bol dobrý nápad, Harry. Ak nepríde, čo je dosť pravdepodobné, zničí ťa to ešte viac."
"Prečo by neprišla?"vybehol som na neho. Ďalej už bol ticho. Aj on aj ostatní. Pokrútil som hlavou a odišiel som do auta. Nemal som silu ich počúvať, a ešte viac mi liezli na nervy tie otravné pohĺady ľudí čo boli v McDonalde a nenápadne si nás fotili. Chalani prišli do auta do piatich minút. Šli sme rovno na letisko. Celú cestu sme boli ticho, ani jeden z nás sa neodvážil niečo povedať. Na letisko sme prišli pár minút po pol druhej. Sadol som si na lavičku v hale a čakal.
"Harry, chceš tu na ňu počkať?"spýtal sa ma Louis. Prikývol som. "Chalani, čakajte. Počkáme tu s Harrym,"usmial sa na mňa. Venoval som mu slabý úsmev a pohľad som upriamil na vstupné dvere na letisko. Vždy, keď som tadiaľ uvidel prechádzať nejakú ženu s podobnou postavou ako má Jasmine, spozornel som. No ona tam nebola. Neobjavovala sa ani po druhej. To už sme dávno mali byť v lietadle. "Harry musíme ísť. Ona už asi nepríde.."chytil ma za rameno Louis.
"Ešte chvíľku, prosím. Ona ma ľúbi, ona príde.."
"Hazz, je neskoro.." Ešte raz som sa pozrel na vstupné dvere a potom sa postavil. Je toto definitívny koniec? Veril som, že sa v nej ešte niečo zlomí, že si niečo uvedomí a príde sa somnou rozlúčiť.. Že všetko bude v poriadku a vysvetlíme si to.. Že ju ešte budem môcť pobozkať, objať.. Na náš prvý a aj posledný bozk spomínam s úsmevom a zároveň so slzami v očiach. Náš prvý bol vtedy na hotelovej izbe. A posledný v mojej spálni, keď sa ku mne otočila a s úsmevom mi dala bozk na dobrú noc. Čo by som za takú letmú pusu od nej teraz dal ... 

Jasmine
Dve hodiny poobede sú preč. Sedela som na posteli, v jednej ruke držala mobil a v druhej niekoľko našich fotiek. Premýšlala som veľa. Zavolať mu, či nie? Aj tak je už na to neskoro. Je neskoro na všetko. Dostala som od neho správu, že ma stále lúbi a že ma mám prísť rozlúčiť. Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Takže on po tom, čo mi urobil čakal, že sa po jednom dni z toho dostanem a pôjdem sa s ním rozlúčiť? Akoby sa nič nestalo? A čo mi chcel vysvetliť? Aký mal dôvod na to čo urobil? Na neveru nieje nikdy dôvod. Možno ho raz vypočujem. No teraz sa žiadnym Harrym zaoberať nechcem. Aj keď jeho meno, jeho tvár a jeho hlas budem počuť a vidieť všade, už ho do svojho života zasiahnuť nenechám. Aspoň nie na teraz..