#25 Everything has changed

konečne som stihla napísať novú časť :D vôbec nemám čas na to, alebo sa mi nechce, no dala som to! kvôli vám! ďakujem za 18 komentárov k minulej časti, dúfam že aj sem dáte aspoň 13! Inak jedna z vás sa trafila, čo sa stane a komu :OO dobře ty! 

komentujte, vaše pocity, myšlienky všetko! :3 

Vyskočil som na nohy a rýchlym krokom som sa vydal za tým krikom. Modlil som sa, aby to nebol krik Jasmine. Nech je v poriadku.. 
"Harry,"vzlykla. Na zemi ležala, podopretá lakťami o zem Jasmine. V tvári mala zničený výraz, a ja som nechápal o čo ide. Potom som však uvidel zakrvavený piesok pri jej chodidle. Pribehol som k nej a pritúlil ju k sebe.
"Čo sa, preboha stalo?"vystrašene som sa spýtal.
"Prechádzala som sa tu, teda skôr behala. A stúpila som na nejaký obrovský kus skla. Harry, neskutočne to bolí." Pozrel som jej na nohu. Mala tam niekoľko centimetrovú krvavú ryhu a pri nohe sa jej váľal kus skla, pravdepodobne od flaše od alkoholu. Aký hajzel necháva rozbité sklo na pláži? Veď tu preboha behajú aj deti, chodia sa sem aj kúpať a keby sa to tak stane nejakému dieťatu. A teraz to ublížilo mojej Jas. Neváhal som ani sekundu, zobral ju na ruky a rýchlym krokom som kráčal domov. "Pusti ma na zem."
"Chceš si odkráčať cestu späť domov s krvavou nohou? V žiadnom prípade." Už bola ticho. Bol som neskutočne nervózny, nevedel som čo urobíme, či ju vezmem do nemocnice alebo jej to ošetríme doma. Domov sme prišli pomerne rýchlo. Bez slov som vletel do obývačky a posadil Jasmine do kresla. Zavolal som mamu.
"Preboha, Jasmine! Čo sa ti stalo?"vystrašene sa opýtala.
"Stúpila do skla,"smutne som odpovedal. 
"Musí ísť do nemocnice. Bude to treba zašiť."
"Nejdem do nemocnice,"povedala Jas. Nestihla ani dopovedať to, čo chcela, mama ju prerušila.
"Musíš, zlatíčko,"povedala mama. "Harry, choďte do auta. Sadni si s ňou dozadu, ja vás tam zoberiem." Zobral som Jasmine na ruky a sadli sme si do auta. Mama do auta prišla o necelú minútku a v ruke zvierala tmavomodrý uterák, ktorý mi následne podala. Automaticky ma napadlo, čo treba urobiť - obviazal som ho okolo nohy Jas. Ešte stále jej trochu krvácala. Je možné, že je toľko krvi v jednom chodidle?
"Lepšie láska?"jednou rukou som ju objal.
"Harry, je tá nemocnica nutná?"zašepkala tak, aby ju mama nepočula.
"Áno. Treba to zašiť."
"Nenávidím doktorov, nenávidím ihly, nenávidím nemocničné prostredie."
"Budem celú dobu pri tebe a držať ťa za ruku,"povedal som a stisol jej ruku. Bol som z toho viac na nervy ako ona. Len dúfam, že nebudeme musieť čakať v ambulancii v rade. Niesom nejaká fajnovka, kľudne počkám, ale toto je iný prípad. Aj tomu doktorovi zaplatím, keď mi Jas zoberie prednostne. 

A aj som platiť musel. Nešli sme do veľkej nemocnice rovno do mesta, ale iba na pohotovosť. Tam ale doktor, ktorý robí takéto prípady, nemá zaevidovanú našu poisťovnu, takže som musel zaplatiť niekoľko stoviek libier za to, že Jasmine vôbec vyšetrí. Nerobilo mi to problém, peniazí mám dosť. Len že majú trochu debilný systém.. 
"Bude to treba zašiť. Hneď teraz. Najskôr vám to sestrička vyčistí, aby sa tam nedostala žiadna infekcia. Môžeme vám podať aj lieky proti bolesti, ak vás niečo bolí,"povedal lekár a niečo si zapisoval.
"Nechcem žiadne lieky. Rovno to zašite,"zamrmlala Jas. 
"Laura, prosím, vyčisti slečne tú ranu a ja sa o chvíľu vrátim. Zašijeme to behom chvíľky, nieje to taká strašná rana. Pán Styles tu zostane s vami?"pozrel sa na mňa spoza okuliarov.
"Áno,"v momente zamňa odpovedala. Moja mama na nás čakala v čakárni.. "Harry, ja keď uvidím, ako sa ku mne bude približovať s ihlou v ruke, tak asi utečiem,"pošepkala mi, zatiaľ čo jej sestrička čistila ranu. Občas sa z úst Jas vydralo slabé zasyčanie od bolesti. "Štípe to,"poznamenala.
"Ty si moja princezná, čo zvládne všetko,"pobozkal som ju na líce. "Pár stehov ťa nezabije."
"Takéto slová potešia,"usmiala sa a chytila ma za ruku.
"Pripravená, slečna?"vrátil sa doktor aj s pomôckami v rukách. Jasmine zťažka preglgla a neisto prikývla. Videl som ten strach v očiach, keď sa jej doktor pozeral na nohu s ihlou v ruke. Na pol zadku som si sadol na lehátko vedľa Jas a pevne ju držal za ruku.

"Hotovo, môžete ísť. Pár dní na tú nohu nestúpajte, alebo len tak slabunko. Aby sa vám to nejako neporušilo. Možno to bude pár dní bolieť alebo štípať, tak to nejako vydržte a potom bude dobre,"povedal lekár po niekoľkých minútach. Jasmine na všetko odkývala, podpísala nejaký papier a vyšli sme von z ordinácie.
"Tak ako?"spýtala sa mama.
"Zašili mi to a nemám na to moc stúpať,"povedala Jasmine.
"Kvôli tomuto si sa tak strašne bála? Som ti hovoril že to nebude nič strašné,"zasmial som sa.
"No tak ale musíš uznať že ten lekár vyzeral s tou ihlou dosť nebezpečne. A tiež keď sa mi tá krv valila z nohy, to tiež nebol pekný pohľad,"zamračila sa a nastúpila do auta. "A ty si bol viac nervózny ako ja."
"Lebo som sa o teba bál,"zamrmlal som. Usmiala sa a oprela sa o moju hruď.
"Harry, mal si na Jas dávať väčší pozor,"ozvala sa mama. Než som stihol niečo povedať a namietať, ozvala sa zase Jasmine.
"Nie Anne, nedávajte to Harrymu za vinu. Ja sa dokážem o seba postarať, len tentokrát som sa trochu viac rozbláznila a nevšímala som si nič naokolo. A vypomstilo sa mi to,"smutne sa pozrela na obviaznú nohu.
"Za pár dní ani nebudeš vedieť, že si stúpila na sklo,"povedala mama a usmiala sa.
"Presne tak. Ty moja nešikovná,"zasmial som sa, na čo ma Jasmine buchla do ramena. Nestihla ani nič povedať, či vynadať mi, lebo sme už vystúpili. Zobral som ju na ruky ako princeznú, aj keď namietala,no zobral som ju aj tak a odniesol ju k sebe do izby.
"Myslím, že sa nám výlet skončil,"povedal som.
"Prečo.. Ja dokážem chodiť, niesom postihnutá."
"Nebudem ťa s rozrezanou nohou vláčiť po celom Holmes Chapel,"zasmial som sa.
"Tak to zas nie. Inak, kedy chceš ísť späť do Londýna?"
"Zajtra alebo v nedeľu,"sadol som si k Jas na posteľ. 
"Harry, ďakujem ti že sa o mňa tak staráš,"rozkošne sa usmiala.
"Je to moja povinnosť."
"Nie, nieje. Ďakujem,"hlavu zložila na moju hruď a zatvorila oči. Na dnes mám toho fakt dosť..

**

"Toto si ty?"ozvala sa Jasmine z obývačky. Pohár s vodou som položil na linku a šiel som za ňou. Jej pohľad bol upretý na fotku nad televízorom. Na nej pózoval, s dvoma plyšákmi malý roztomilý chlapček. Teda ja.
"Trikrát hádaj."
"Aký si bol zlatý,"zobrala do rúk rámik s fotkou a usmiala sa. "Tie vlasy. Na hríbik,"zasmiala sa.
"Nehovor že ty si také nemala."
"No nemala. Ja som mala krásne dlhé."
"To lebo si bola dievča."
"To je jedno. Ale nemôžem sa prestať na teba pozerať. Teda, na tú fotku. Bol si to najroztomilejšie dieťa na svete. Tie očká, a ten úsmev, ňuňu." Zobral som jej rámik z rúk a palcom zotrel napadaný prach na ňom. Vždy, keď vidím svoje fotky z detstva, tak sa mi vynoria tie najkrajšie spomienky. Samozrejme, zažil som aj zlé veci ako malý.. Napríklad rozvod rodičov, no to si moc nepamätám. Ale mal som to najkrajšie detstvo aké som mohol mať. "Kto by povedal, že z takéhoto bábätka vyrastie toto,"zasmiala sa a jednou rukou ma objala.
"Ehm, čo si tým chcela povedať?"nadvihol som jedno obočie a zasmial sa.
"Že si prasa. Daj tú ruku preč z môjho zadku,"capla mi po ruke. "Ale aj tak, nič to nemení na tom, že si stále rovnako krásny a zlatý,"dala mi pusu na krk.
"Aj ty si bola určite krásna keď si bola malá."
"Nie. Vyzerala som ako opica." Rozosmial som sa. "Vážne. Doma ti ukážem."
"No jasné. Dievča ako ty nemohlo vyzerať ako.. opica,"vyprskol som. 
"Dobre, už sa dosmej!"povedala vážne, no kútiky sa jej trhali do úsmevu.
"Inak, keď hovoríme o tom keď prídeme domov.. V nedeľu alebo v pondelok si dám urobiť nové tetovanie."
"Niee, Harry."
"Prečo nie?"prekvapene som sa opýtal.
"Mám rada tetovania, ale ty ich máš strašne moc. A väčšinou také malé blbosti,"očami blúdila po mojej potetovanej ruke.
"Tie blbosti premňa majú význam. Všetky,"objasnil som. "Ale tentokrát to nebude taká malá blbosť, ako si to nazvala."
"A čo to potom bude?"
"Dám si vytetovať tvoje meno cez celý chrbát,"usmial som sa.
"Preboha nie! Harold Styles, opováž sa! Spravíš to, a môžeš si hľadať novú Jasmine!"nervačila. Ja som len potláčal smiech.
"Ale nie bože. Myslíš, že by som to fakt urobil? Neboj sa, aj teba si raz dám vytetovať, ale na to je zatiaľ čas,"usmial som sa.
"Ešte že tak. Skoro ma porazilo, keď si to povedal." Iba som sa na tom uškrnul a chytil ju za ruku. "Ale nedávaj si ma tetovať, ani nič podobné. Radšej by som chcela, aby sme si dali urobiť matching tattoos. Vieš čo tým myslím."
"Hej, viem. Tak si premysli, čo by si chcela, vybavím a pôjdeme sa dať tetovať,"dal som jej pusu na nos. Zasmiala sa a objala ma.

Ráno, keď sme vstali, moji rodičia ešte doma stále neboli. Odišli včera večer, niekam so známymi. Ale mama písala Gemme v noci sms, že keď sa nevrátia, tak u nich prespali. Potom je teda všetko v poriadku. Naraňajkovali sme sa, a potom sme si nachvíľu sadli k telke. 
"Je mi nejako zima. Idem si hore po mikinu, hneď som tu,"povedala Jasmine a postavila sa. My sme s Gemmou zatiaľ pozerali tv. "Harry!"ozvalo sa zhora. Nechápavo som sa pozrel na Gemmu, ktorá tiež nechápala čo sa deje. Postavil som sa z gauča a išiel som hore na poschodie. Na prahu dverí mojej izby stála Jasmine a vydesene sa pozerala na.. Dustyho!
"Dusty!"široko som sa usmial na môjho kocúra.
"To je tvoja mačka?"
"Áno. Myslíš že nám po dome chodia cudzie mačky?"zasmial som sa a zobral som Dustyho na ruky. "Zase si nám ušiel, Dusty? Budeme musieť zamykať terasu."
"Bože, vieš ako som sa ho zľakla,"vydýchla si Jas a priblížila sa k nám. Najprv Dustyho len hladkala, a potom som jej ho podal. "Nepoškriabe ma?"
"Nie, na to je moc lenivý,"uškrnul som sa a chytil ju za pás. Zišli sme dole a sadli si k Gemme.
"Dusty, ty idiot. Kam si nám zas zmizol?"capla ho Gemma po chvoste. "Prepáč Jasmine, ak ťa vyľakal. Ale on rád uteká na pár dní z domu a potom sa vráti akoby nič. Keby mama zamkýňa terasu aj cez deň, tak nikam nejde. Ale on je veĺmi dobrodružný typ, vieš,"zasmiala sa. Jasmine chápavo prikývla a ďalej sa hrala s Dustym. Celkom rýchlo sa skamarátili.
Rodičia sa vrátili až o tretej poobede. Vraj to trochu viac prehnali s alkoholom, tak museli zostať u známych, a vstávali až niekedy poobede. Netušil som, že aj mama s Robinom sa dokážu takto odviazať. Už asi viem po kom som, haha. Pôvodne som mal naplánované, že s Jasmine ešte obehneme pár miest, no s jej poranenou nohou to nebolo možné. V Holmes Chapel sme zostali až do noci, a o jedenástej som chcel vyraziť späť do Londýna.
"Ale Harry. Nechceš počkať do rána? Čo ak sa vám niečo stane?"spýtala sa starostlivo mama.
"Mami, nemá sa čo. Práve že večer chodí najmenej áut, preto idem takto večer. Neboj sa, keď dorazíme do Londýna, napíšem ti sms."
"No ja ti neviem.."
"Vieš koľkokrát som už šoféroval? Neboj sa, zapnem svetlá, a budem sledovať poriadne cestu, Jasmine dá na mňa pozor,"ubezpečoval som ju a Jas len prikývla. Nakoniec sa s nami mama s ťažkým srdcom rozlúčila, Robin aj Gemma tiež a vyrazili sme späť domov. 

Ako som hovoril, cesty boli úplne prázdne. Len občas prešlo pár áut, dokonca aj v Londýne bolo takmer prázdno. Späť ku mne sme dorazili o po pol druhej v noci. Jasmine spala, rozložená na zadnom sedadle. Bolo mi ľúto ju budiť, no nemal som ako ju zobrať na ruky, tak som ju teda zobudil.
"Ešte 5 minút,"zamrmlala.
"Láska, už sme doma. Vstávaj, a o pár minút môžeš znovu spať,"zasmial som sa a potiahol ju za ruku. Postavila sa, zobrala si iba mobil a išli sme hore. Ostatné veci vyložím ráno, teraz som celkom unavený a Jasmine tak isto. Hneď, ako sme vyšli hore, sme si obaja lahli do postele a zaspali.
Ten (takmer) týždeň v Holmes Chapel bol úžasný. Strávil som čas so svojou rodinou, kamarátmi, Jasmine sa zblížila s mojou rodinou a zažili sme proste úžasný čas. Teda až na ten incident s tou zranenou nohou.